Obec leží uprostred Východoslovenskej nížiny pri sútoku riek Trnávky a Ondavy vo výške 106 m.n.m. Na Hraň sa pravdepodobne vzťahuje údaj o tamojšom šľachticovi Mikulášovi k roku 1331, nepochybne však doklad z roku 1387 o územnom majetku a sídlisku. Do písomností je v 14. – 15. storočí zapisovali ako Garan, od 16. storočia Garany, čo bol maďarizovaný tvar staršieho slovenského názvu Graň. Maďarčina ho zachovala ešte s hláskou g, ktorá sa v slovenčine od 13. storočia zmenila na h.

Je pravdepodobné, že Hraň patrila v 14. storočí tamojším zemanom, nepochybne však v 14. a 15. storočí šľachticom z Lučenca a v druhej polovici 16. storočia postupne Bátoriovcom a Várdaiovcom. Hraň patrila Losonczyovcom a od roku 1686 paulínom z Trebišova, 1753 Forgáchovcom, od konca 18. stor. Almássyovcom. V roku 1715 mala obec 8 opustených a 8 obývaných domácností, 1787 mala 55 domov a 499 obyvateľov, 1828 119 domov a 887 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom ovocinárstvom a rybárstvom. V roku 1831 sa zúčastnili na roľníckom povstaní, v roku 1880-90 sa mnohí vysťahovali. Za I. ČSR pracovali v poľnohospodárstve. V rokoch 1938 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku.

Kaštieľ

Na západnom svahu hory Stuchla sa nachádza lesoparkom obklopený neorenesančný kaštieľ z roku 1903, ktorý je dominantou hranského chotára. V tomto bývalom zemepánskom sídle Almássyovcov sa od roku 1934 nachádzal ústav pre duševne úchylnú mládež ako filiálne zariadenie košického Komenského ústavu až do okupácie v roku 1938.

Vojnové roky prerušili funkciu objektu, ktorý sa na novovytvorenej štátnej hranici stal záchytným táborom pre poľských utečencov. Tábor existoval od roku 1942, keď tu maďarský fašisti zriadili koncentračný tábor pre politických väzňov. Z kroniky obce sa dozvedáme, že značná časť väzňov pozostávala z rasovo prenasledovaných osôb. Tento tábor sa líšil od iných tým, že nebola v ňom plynová komora a že sa v ňom nekonali hromadné popravy. Vyznačení väzni boli odsúvaní na neznáme miesto a údajne sa mnohí z nich nikdy nevrátili domov. Priemerný počet väzňov sa pohyboval okolo 1 200 osôb.

Po päťročnej tyranii Sovietska armáda oslobodila väzňov internačného tábora a na čas tu zriadila poľný lazaret. V júny 1952 bol v kaštieli otvorený krajský azylový ústav, ktorý od l.januára 1954 bol premenovaný na Detský ošetrovací ústav v Hrani. Od roku 1957 sa tu zriadila Detská psychiatrická liečebňa, od roku 1960 spravovaná OÚNZ v Trebišove. Od roku 1956 tu bola zriadená škola Základná deväťročná škola.

Na pamiatku tých, ktorí v internačnom tábore žili, trpeli a zomierali, bola 4.mája 1960, pri príležitosti osláv 15. výročia ukončenia druhej svetovej vojny, na budove kaštieľa umiestnená a slávnostne odhalená pamätná tabuľa. V súčasnosti sa tu nachádza Detská psychiatrická liečebňa Hraň.